Architekt Irakli Eristavi pôsobí v Prešove v ateliéri zerozero. V posledných rokoch sa do povedomia širokej verejnosti dostal najmä pre aktiváciu priestoru pred košickým Kinom Úsmev, s ktorým súvisela aj revitalizácia ikonickej hmoždinkovej fasády či revitalizáciu vnútorného bloku v prešovskom Centrume. 

Niekto by povedal, že dnešným problémom je to, že sa všade do stavieb dáva betón, a zeleň sa už tak nejakým spôsobom vytráca…

Tak určite, betón dávame aj my veľmi radi 😀 Vtípek 🙂 Na druhej strane sa ale snažíme kompenzovať to v rámci uvažovania o zdrojoch energie a spôsobe narábania s dažďovou vodou a veci, ktoré riešia širšie environmentálne súvislosti. Ekológia nám nie je ľahostajná a keď sa niekto pozrie a na prvý pohľad vidí len betón, tak to neznamená automaticky, že na tieto veci nemyslíme a nezohľadňujeme ich v našich stavbách. 

Čomu sa v rámci profesie architekta, ktorú vykonávate už dlhé roky, venujete najviac?

No je to už chvíľľka, čo sa tomuto „športu” venujem. Tak je to závislé od toho, akú prácu máme na stole, veľmi nás zaujíma verejný priestor, landscape, verejné stavby… A okrem toho, že sa venujeme architektúre – spôsobom, že vykonávame túto profesiu, tak sa venujeme s kolegami aj pedagogickej činnosti – učíme na Fakulte umení TUKE. A toto je čím ďalej, tým dôležitejšia vec – podieľať sa na výchove mladej generácie, ktorá to tu po nás nejakým spôsobom posunie ďalej – dúfajme. 

Viete priblížiť, čo znamená termín landscape? 

Tak doslova, alebo ak si dáte do Googlu slovo landscape, tak je to tvorba krajiny. Hovorí sa teda aj o krajinskej architektúre, alebo o formovaní územia krajiny. Landscape je napríklad aj obraz mesta, či už ide o architektonické vstupy, ktoré sa podieľajú na formovaní mesta a možno takým krajinárskym spôsobom, so zapojením zelene a formovaním architektúry, aj takým iným spôsobom, než len striktne racionálne, možno viac organicky. 

Čo by ste v rámci architektúry vyzdvihli z Prešova, čo ostatné mestá na Slovensku nemajú? 

Tak toto je zaujímavá otázka. Myslím si, že Prešov je bezpochyby krásne mesto s fantastickým historickým jadrom, veľká časť populácie býva na sídliskách a myslím, že tie prešovské sídliská sú svojím spôsobom výnimočné. Konkrétne Sídlisko 3 je podľa mňa perfektný urbanistický celok, hlavne po tých desaťročiach, čo funguje, kedy ten biokoridor okolo Torysy a tá zeleň je naozaj vzrastlá, tie štruktúry sú veľmi fajn, sú husté, majú ľudskú mierku a  paradoxne by som povedal, že tie sídliská, ktoré sú pre niekoho možno neznesiteľné, sú pozitívom Prešova. 

Takže prešovské sídliská sú to špeciálne, čo Prešov má? Napríklad Sídlisko Sekčov je po Petržalke hneď druhé najväčšie na Slovensku…

Tak bezpochyby je to historické jadro, mešťanské domy – renesancia, sgrafitová výzdoba a krása renesančných domov, to sú proste výnimočné veci, o ktorých by asi každý človek, ktorý sa venuje dejinám, mohol rozprávať celé hodiny. Ale v Prešove sú aj stavby, ktoré sú svojím spôsobom výnimočné. Moja srdcovka je Sobášna sála od Ľubomíra Brezinu – to považuje za výnimočnú konceptuálnu stavbu. Oslovujú ma aj iné stavby – napríklad Prešovská univerzita, Divadlo Jonáša Záborského, prosto máme tu veľa zaujímavých vecí. 

Aký bol Váš posledný architektonický projekt priamo z Prešova? 

Tých projektov, ktoré tu momentálne riešime, nie je nejak extra veľa. Asi tým najdôležitejším je Záhrada umenia Kmeťov – Stromoradie, ktorý sme získali na základe výhry architektonickej súťaže. Dá sa povedať, že sme asi v prvej tretine projektovania tejto záležitosti. Čakajú nás ešte mesiace práce, kým dôjde k realizácii, ale verím, že na konci toho bude revitalizované jedno zaujímavé a podstatné územie tohto mesta. Máme rozpracovaný  projekt na Masarykovej ulici pre súkromného investora, je to obytný komplex. Taktiež si myslím, že je dôležitý pre túto časť mesta – Masarykova ulica patrí do širšieho centra mesta v nadväznosti na  okolité aktivity, ktoré sa tam konajú to bude taktiež asi pre Prešov dôležitá vec. 

Nie je podmienkou, že ak sa nejaký projekt realizuje v Prešove, musia ho robiť prešovskí architekti?

Tak to určite nie. Verejné zákazky sa väčšinou zaobstarávajú na základe architektonických súťaží, väčšinou, i keď nie je to na 100%. Dúfam, že bude čím ďalej, tým viac takýchto príkladov, lebo to je objektívne ten najlepší spôsob, ako získať kvalitný projekt. Ako odpoveď na túto otázku môžem povedať, že nie je to úplne nutné, aby to robili lokálni ľudia. Napríklad my v súčasnosti realizujeme mestský úrad v Leopoldove, čo je na západnom Slovensku, čiže poznanie toho mesta je určite benefitom pre kvalitu projektu, ale nie je to jednoznačne nutné, aby to robil lokálny architekt. 

Aké najväčšie problémy ste mali pri Stromoradí? 

Tak, zatiaľ riešime len tú prvú fázu. Tie naozajstné problémy prichádzajú až v ďalších fázach pri realizácii stavby, lebo nájsť v súčasnosti kvalitného a zodpovedného dodávateľa je veľký problém. Ako keby ľudí zaujímali iba peniaze a zisk a málokto je ochotný venovať energiu k tomu, aby bolo vytvorené kvalitné dielo.

Máte nejakú budovu, do ktorej by ste sa, ak by ste mali možnosť, pustili do rekonštrukcie, pretože by ste ju vedeli urobiť lepšie? 

No to je ťažká otázka a neviem, či Vám na ňu budem vedieť teraz zodpovedať. Ak, tak by to skôr bola asanácia. Takýchto príkladov by sa určite dalo nájsť, ale zo slušnosti a úcty ku kolegom, to nebudem detailnejšie rozoberať.  

Spolupracujete s nejakými zahraničnými architektmi? 

Sem-tam nejaký call up existuje. Skôr spolupracujeme možno interdisciplinárne, s ľuďmi z iných oblastí, ako je architektúra povedzme. 

Taký nejaký zásadný kontakt, čo sme mali, je skúsenosť so zahraničím z roku 2008 , keď sme sa stali súčasťou veľkého medzinárodného projektu, ktorý organizoval Berlage institut čo je prestížna postgraduálna inštitúcia v Rotterdame. Išlo o City visions Europe a oni si vtedy vybrali na základe portfólií niekoľko tímov z celej Európy. Mali sme šťastie ako zerozero – s bratislavským Total studio sme sa tohto projektu zúčastnili a naozaj tam boli myšlienky, koncepcie a stratégie, ktoré ovplyvnili, dá sa povedať, jednak našu prácu a tiež našich spolupracovníkov. A vidieť aj na ich práci, že ten projekt mal celkom zásadný impakt na to myslenie. 

Čo by ste odkázali mladým ľuďom, ktorí si možno po nociach kreslia aj návrhy budov, ale boja sa ísť študovať architektúru? 

Tak architektúra je komplikovaná disciplína. V našich podmienkach je svojím spôsobom aj podcenená, lebo tie honoráre a cenový dumping, ktorý okolo seba vidíme, neprospieva tomu, aby sa mladí ľudia hrnuli túto disciplínu študovať. Myslím si, že tak, ako sa Slovensko postupne pomalými krokmi dostáva do civilizovanej Európy, tak aj v tomto smere predpokladám, že dôjde k nejakému zlepšeniu v horizonte 10 rokov.

Deckám, ktoré zaujíma architektúra, by som odkázal, aby sa pozerali okolo seba, aby vnímali človeka a kultúru v tom najširšom slova zmysle. Aby sa venovali aj iným veciam, ako je vizuálne umenie, aby veľa čítali, aby vnímali vizuálne umenie a aby si hľadali nejakú tú cestu v tom. A je potreba, aby boli húževnatí a aby to celé brali srdcom.

Ak vás Irakli Eristavi nabudil do ďalšieho čítania, odporúčame náš blog Architektúra a mesto.